Matej Lauko Vídžejing Vizuálne umenie ako vhodné pozadie pre dídžeja dostávajúceho prítomných do varu. Už pri tejto vete by niektorí VJ-i mohli byť nahnevaní. Ich obrazové prezentácie totiž patria na dobrú akciu rovnako ako dobrý dídžej. Bádanie po historických koreňoch vizuálneho umenia odkazuje k menu Nam June Paik, Američanovi narodenom v kórejskom Soule, ktorý v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ponúkol originálny pohľad na umenie splývajúce s bežným svetom. Využíval pritom televízne prijímače a prenosnú kameru, na ktorú nakrúcal zapínanie gombíkov na kabáte či návštevu pápeža v jesennom New Yorku. Hosťom v kaviarňach púšťal nahrané záznamy. Vizuálne umenie si obľúbili ďalší umelci a rozvoj jeho možností úzko súvisí s technologickými novinkami. .ninja a Coldcut Ak zhurta preskočíme do nie tak dávnej minulosti, pri nemôžeme obísť dvojicu dídžejov pod názvom Coldcut. Jonathan Moore a Matt Black v roku 1991 vytvorili uznávaný nezávislý britský label Ninja Tune, domov umelcov ako The Cinematic Orchestra, Homelife či Kid Koala. Dídžejská kariéra Moora siaha až do konca sedemdesiatych rokov, keď študentom – spolužiakom hral prvé tanečné párty. Ako spomína, zobral si kolekciu 7-palcových platní, gramofón, kazeťák a reproduktory. V priebehu rokov sa zdokonaľoval, navyše prišiel na chuť samplovaniu a narábaniu so zvukovými detailmi. Duo Coldcut je podpísané pod mixovacím softvérom pre vídžejov Vjamm. „V podstate je to dídžejský mix, ale namiesto zvuku používate video,“ vysvetľuje Moore spájanie muziky s obrazom pre webové stránky BBC Radio 1. Program poskytuje možnosť tzv. video skrečovania, teda obdobu skrečovania na gramofónovej platni. Samozrejme, s tým rozdielom, že základným inštrumentom nie je vinylová nahrávka, ale obraz, z ktorého vytvárate vlastné dielka. .slovenský vídžejing a jeho štúdium „Vizuálny inžinier“, ako sa Ing. Zdeno Hlinka alias VJ Zden v jednom rozhovore pomenoval, sa dnes môže pochváliť rezidentným hraním pre rakúske alternatívne rádio FM4, kapely a projekty ako Hooverphonic, Sofa Surfers, Asian Dub Foundation, Mouse On Mars a iné. Okrem talentu a grafického zmýšľania mu nemožno odoprieť ďalšiu vídžejskú devízu – cit a zmysel pre počítačové záležitosti, programovanie, fotografovanie či web dizajn. Vytvoril vlastný mixovací softvér s názvom Circulation, ktorý umožňuje vytvárať videá a manipulovať s nimi využívajúc základné možnosti počítača. Zaujímavým zistením je skutočnosť, že vídžejing sa na Slovensku dá aj študovať. Na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení vedie Laboratórium multimédií Mgr. art. Ján Šicko. V rámci svojho seminára ponúkol študentom grafického dizajnu možnosť venovať sa vídžejingu. Šicko v minulosti na popularizáciu grafického dizajnu založil združenie 1977, organizoval workshopy a konferencie a spoluzakladal bratislavský klub Spojka. Sám sa venuje vídžejingu a ako príklad zaujímavého spojenia umení z vlastnej skúsenosti uvádza predvádzanie vizualizácie na poéziu v rámci podujatia Ars Poetika. V súvislosti so študentmi odboru grafického dizajnu považuje za dôležité, aby si uvedomili, že po dokončení školy nemusia skončiť pri práci v reklamných agentúrach. Na bratislavskom festivale Wilsonic dostali už po niekoľký raz príležitosť predviesť vlastné videoprojekcie. Na ich vytvorenie musel stačiť jeden semester, preto im Šicko zadal konkrétnu tému: rozprávka. Jednou zo študentiek hrajúcich na festivale bola Natália Ferenčíková. Na nakrútenie vlastného materiálu mala tri dni a ako hovorí, nebolo dopredu jasné, hudbu akého DJ-a bude v ten dotvárať. Išlo teda o priamy kontakt, prispôsobenie sa danej atmosfére, snahu o to, aby projekcia čo najviac pasovala k muzike. Laické vysvetlenie takéhoto hrania: prítomní sú naraz traja vídžeji, sediaci oddelenie od dídžeja i parketu. Pod sebou vidia tancujúcich, scénu a aj vlastnú projekciu tvorenú na laptope. Cez seba navzájom prelínajú tri vrstvy videa a jeden kontroluje toho druhého. .festival Míľnikom bola možnosť kúpiť si počítač, vraví VJ Zden Platí ešte označenie „vizuálny inžinier“, alebo už máš pre seba vhodnejšie pomenovanie? Som programátor a toto pomenovanie si podržím asi taký dlhý čas, ako som sa venoval živým projekciám alebo demoscéne, ba snáď i dlhšie. Teda programovanie súvisí so všetkým, čo som robil od začiatku, a je to alfa a omega mojej tvorby. To vizuálne inžinierstvo si ponechávam v prípade vývoja môjho softvéru, ktorý ponúkam iným. Kedy a prečo si sa rozhodol venovať vizuálnemu umeniu? Bolo to keď som mal asi 20 rokov a konečne som „kápol“ na to, akým princípom sa vytvára pohyblivý obraz, parametricky modifikovateľný a vypočítaný tu a teraz. Dostalo ma demo Panic od Future Crew, ktoré skĺbilo audio a video do synchrónnej šou, ktorú predtým na počítači nik nezažil. Chcel som rozlúštiť tú veľkú hádanku a prísť na odpoveď. Okrem toho som cez demoscénu spoznal kopec priateľov, skrátka, zlaté študentské časy. Boli aj takí, čo tvrdili, že vtedajšia demoscéna, s ktorou som začínal, žiadnym umením nebola. Ale hlavne, použiť nálepku umenie nie je veľmi vhodné, lebo odpútava pozornosť od samotného diela a tvorby k niečomu, čo je mi cudzie. Aké sú historické míľniky týkajúce sa vídžejingu? Z môjho pohľadu bol míľnik to, keď si počítač mohol dovoliť skoro každý. A keď sa digitálna kreativita prestala snažiť o napodobňovanie realizmu či predchádzajúcich analógových techník výtvarného umenia. Namiesto toho založila vlastnú estetiku a začala objavovať nové sféry audiovizuálnej komunikácie a dialógu. Môže byť dobrým vídžejom niekto, kto vie pracovať na počítači len ako užívateľ? V dnešnej dobe je IT sféra taká široká, že každý býva skôr špecialistom na pár oblastí. VJ využívajúci počítač by ho mal určite ovládať na pokročilej úrovni a mal by tiež vedieť veci súvisiace so spracovaním videa (napríklad spôsob, akým je video uložené v rôznych formátoch). Znalosť počítačov pomôže technickej kvalite, na čo sa v dnešnej dobe celkom zabúda – kvalita vyhotovenia nie je taká sledovaná ako napríklad obsahová stránka. Naopak digitálne kreácie na demoscéne si na potrpeli na technickú inovatívnosť, ľudovo povedané, dokázať s počítačom niečo, čo sa predtým nikomu nepodarilo. Čomu sa venuješ v súčasnosti? Chcem rozvíjať nástroj na tvorbu projekcii, ktorého technická zložitosť ovládania vytvára dosť veľký filter potenciálnych používateľov. Chce to proste veľa času na výučbu a experimentovanie. Chcel by ho prerobiť aj na iné operačné systémy a už len tento cieľ je pre jedného programátora vo voľnom čase viac než dosť plánov do budúcna. Čo sa týka digitálnej algoritmickej kreativity, potrvá zatiaľ ťažko odhadnuteľný čas, kým sa niečo podarí zrealizovať. V minulosti bolo kopec času, aby sa človek mohol zahĺbiť do tvorby. Nejde len o rozvíjanie vizuálnej tvorivosti, snahu precítiť hudbu a nájsť k nej vhodnú vizuálnu vec. Ale moja tvorba bola vždy aj technická, a to už zaberá skutočne veľa času; priniesť niečo nové - minimálne sám pred sebou. V minulosti som chcel pri každom videu skúsiť nové postupy a algoritmy. V tejto chvíli si, bohužiaľ, na niečo také neviem nájsť dosť času. A aj to, čo ma motivovalo pred desiatimi rokmi, už pominulo. Stále si myslím, že tvoriť pre ľudí a s tým, že za to nemusia platiť, je to najvyššie. Preto vnímam aj ten fakt, že som sa po škole živil kreativitou ako najväčší háčik, lebo ma opustil entuziazmus zo študentských čias. Ďalšia vec je, že umelecká sféra tzv. „nových médií”, ako digitálne umenie s obľubou nazývajú „umeno-akademici“, je pre iných členov „digitálnej komunity” len podvod ako vytvoriť ilúziu niečoho, čo tu ešte nebolo a tým pádom nájsť pre to finančnú podporu. Ale teraz mám iné priority: prácou programátora a založením rodiny sa v pohode usadím a počkám na ďalší impulz, keď budem mať chuť niečo robiť pre samotný pocit, že ľuďom niečo pekné „uvarím“ a sám sa pri tom úžasne zabavím.